história c14
Bitka o Moskvu
Ženy z jednej z textilných tovární v Moskve kopú protitankové zákopy na začiatku zimy 1941
V Moskve najprv prepukla panika. Ľudia sa obávali, že bude mesto obkľúčené. Čiastočne tomu dopomohla evakuácia sovietskej vlády do Kujbyševa. Na druhú stranu samotný Josif Stalin zostal v meste aby sa podieľal na riadení vojenských operácií. 19. októbra vyhlásili Moskvu za obliehané mesto, okolo mesta sa urýchlene budovali obranné línie, protitankové zátarasy a priekopy. Narýchlo sformované prápory domobrany z robotníkov a obyvateľov mesta boli pripravené zasiahnúť v nevyhnutnom prípade do bojov. Za tri dni sformovali 12 000 dobrovoľníkov, väčšina z nich nemala žiadne bojové skúsenosti a iba slabý výcvik. V nasledujúcich bojoch tvorili „záplaty“ na Nemcami vytvorené medzery v sovietskych líniach. Ani nemecké nebezpečenstvo nezabránilo hrdému Stalinovi v organizovaní slávnostnej prehliadky na Červenom námestí v deň výročia Veľkej októbrovej revolúcie 7. novembra.
Fašistické vojská čakali na útok západne od mesta, už ani nie 100 km ďaleko. Približovali so od Kalininu, Klinu, Volokolamska, Možajsku, Kalugy a dostali sa až za Tulu, ktorú však nedobyli. Proti nim stáli ústupmi značne otrasené sovietske jendotky. Až v tomto najkritickejšom období bol Stalin ochotný, po ubezpečeniach svojich agentov v Japonsku, stiahnuť časť čerstvých vojsk z Ďalekého východu, Strednej Ázie a Sibíri. To bolo nasadené doslova priamo z vlakov. Sovietske jednotky bojovali s veľkým zápalom a odhodlaním, prinajmenšom rovnako usilovne pre nich v zázemí moskovskí robotníci bez oddychu vyrábali množstvo munície, granátov a zbraní. Nemecký postup sa v dôsledku tvrdého odporu spomaľoval. Pomohlo tomu aj zhoršujúce sa počasie a najmä povestná ruská zima. 22. novembra Nemci dosiahli severne od Klinu a západne od Istry najbližší bod od Moskvy, aký kedy v pozemnom boji dosiahli. Toto miesto bolo necelých 35 km od Moskvy. Začiatkom decembra už Nemci západne od Moskvy neboli schopní postupovať, bojovalo sa iba pri Tule, ktorá sa nakrátko ocitla v obkľúčení, sovietkse vojská sa však boli schopné prebiť zablokovanou cestou na Moskvu a znovu sa spojiť s mestom.
Krach bleskovej vojny
V decembri 1941 Červená armáda zozbierala zálohy a neočakávane napadla krídla nemeckých vojsk pred Moskvou. Sovietské vojská postúpili južne od Iľmenského jazera, vyrazili tiež smerom na Kalinin a zastavili sa až pri Rževe a Gžatsku. Na juhu vyrazili pri Voroneži, Jelci a Tule, pričom postúpili po Mcensk a ďaleko za Kalugu. Neboli však schopní obkľúčiť nemecké vojská, ktoré sa v rozhodujúcom okamihu stiahli od Moskvy na západ a zabránili tak svojej likvidácii. Ofenzíva pri Moskve bola koordinovaná s ostatnými operáciami po celom východnom fronte, ktoré zahnali Nemcov stovky kilometrov na západ. Boli oslobodené mnohé oblasti, v ktorých fašistické vojská napáchali veľké zverstvá. Útočiaca Červená armáda prinútila Wehrmacht po prvý krát za celú druhú svetovú vojnu prejsť do obrany. Pri útokoch sa však ich obmedzené sily čoskoro vyčerpali a Nemci boli na jar nasledujúceho roku schopní ďalej viesť úspešné útoky na juhu ZSSR.
Operácia Dynamo
Operácia Dynamo bola úspešná evakuácia britského expedičného zboru (BEF) a časti Spojencov z dunkerquského obkľúčenia.
Aj keď to bola pre spojencov zdrvujúca porážka, za daných okolností to bol ich veľký úspech.
Začiatok
Dňa 10. mája 1940 zahájili Nemci prekvapivú ofenzívu na západnom fronte, tzv. Fall Gelb (z nemeckého: Prípad Žltá). Cieľom tejto ofenzívy bolo vraziť medzi Spojencov klin, ktorý by ich rozdelil na 2 časti:
- severnú, t.j. britské, francúzske a belgické sily v Belgicku a severnom Francúzsku
- južnú, t.j. hlavné francúzske sily a Francúzsko s Maginotovou líniou
V severnom úseku bola predtým vedená klamná ofenzíva s cieľom nalákať hlavné spojenecké sily práve tam, čo sa Nemcom aj podarilo. Lebo po dobytí silnej pevnosti Eben-Emael nemeckými výsadkármi už stihli Nemci prevalcovať polovicu Belgicka. Do tohto dňa Briti úspešne odrážali všetky pokusy Nemcov o prielom a nečakaná paľba z boku bola pre nich šokom. Viscount Gort, veliteľ BEF, na rozdiel od jeho francúzskych spojencov nespanikáril a okamžite prijal obranné opatrenia. Prikázal vytvoriť obrannú líniu na juhu, t.j. na pravom krídle vojsk a nachránené úseky narýchlo obsadil inak nebojovými tylovými jednotkami. Nezabránil ale odrezaniu BEF (a časti Francúzov) od hlavných síl. No zhruba po týždni zistil, že situácia je taká zlá, že bude treba BEF evakuovať. O tom ale ani Churchil, ani francúzsky premiér Reynaud nechceli ani počuť. Dostal rozkaz, aby uskutočnil útok s cielom prelomiť Nemcov a spojiť sa so spojeneckými hlavnými silami. Tento pokus sa začal 21. mája 1940 a vošiel do dejín ako tankový výpad pri Arrase. Briti postúpili v deväťhodinovom boji 16 km a stratili pri tom 46 tankov. Aj keď bol sa spočiatku 74 spojeneckým tankom podarilo Nemcov prekvapiť, tí ho v priebehu nasledujúcich dvoch dní s prehľadom zastavili. [1]
Po zlyhaní tohoto pokusu už aj Churchill dospel k názoru, že evakuácia vojsk z oblasti bude najvhodnejším riešením kritickej situácie. Preto vydal rozkaz na evakuáciu a francúzska vláda premiéra Reynauda mu to schválila. Gort sa na toto rozhodnutie pripravil už dopredu - vytvoril 60 km dlhý a zhruba 10 km široký, sprava i zľava bránený koridor smerom zhruba na severovýchod, ktorým sa jeho vojská presúvali k evakuačnému bodu. Za ten zvolil prístav Dunkerque, ktorý bol vtedy známym a vychyteným letoviskom, no aj veľkým prístavom. Jedným z neistých faktov však stále bolo to, či dosiahnu Spojenecké vojská Dunkerque skôr ako ich protivníci. Tu ako povedal Gort, pomôže už len zázrak. A ten aj nastal - Hitler vydal svoj známy Haltbefehl, čiže rozkaz všetkým nemeckým jednotkám postupujúcim na Dunkerque, aby zastavili. Niektoré pramene tento rozkoaz odôvodňujú Hitlerovým prianím, aby likvidáciu Spojeneckých vojsk pri Dunkuerqe dovŕšila Luftwaffe. Tá však nedokázala vyvinúť dostatočné úsilie na ich likvidáciu. [2] Vďaka tomuto stihol Gort krycí koridor predĺžiť až po Dunkerque. Keby sa tak nestalo, bolo by BEF obkľúčené ešte vo vnútrozemí, mimo dosahu britského námorníctva. Teraz ostávalo jeho vojakov už len nalodiť.
Evakuácia
Problémy
Nalodenie vojakov ale nebolo také ľahké ako si myslel. Hlavné problémy boli:
- Málo lodí
- Samotný prístav pre obrovské masy vojska nestačil
- Dunkerqueská pláž klesala do mora len pozvoľna a preto väčšie lode mohli kotviť okrem prístavu až veľmi ďaleko od brehu.
- Priama plavba do Anglicka bola blokovaná mínami a tie sa museli obchádzať severne, čo za prvé predlžovalo cestu trikrát, a ešte sa vystavovali útokom nemeckých ponoriek, ktoré mnohé z lodí počas vyloďovania potopili.
- Riziko útokov zo vzduchu bolo rovnako veľké.
Lode
Problém s loďami dostal na starosti admirál Bertram Ramsay, ktorý celej operácii velil z Doveru, presnejšie z dynamovej miestnosti Doverského hradu, a preto aj dostala celá operácia názov operácia Dynamo. Vzhľadom na to že ani flotila jej veliestva nedisponovala v tom momente v oblasti dostatkom lodí, boli o pomoc požiadané všetky organizácie evidujúce lode. To chvíľu trvalo. Museli byť ešte pozbieraní námorníci, okrem profesionálov boli vyzvaní aj dobrovoľníci. Celkovo sa lode zbierali len pomaly. Ale stalo sa čo nikto nečakal - po celom Anglicku sa rýchlo roznieslo čo sa deje a k Doveru a Ramsgatu sa začalo dobrovoľne schádzať množstvo lodí všetkého druhu. Za dútum začiatku evakuácie sa považuje noc z 26. na 27. máj 1940.
Prístavisko
Ale problém bol aj s naloďovacím prístaviskom, ktorý stihlo nemecké letectvo poškodiť natoľko, že ho už viac nebolo možné použiť ako kotvisko. Našťastie boli v Dunkerque dva obrovské vlnolamy, severný a južný, ktoré vyčnievali ďaleko do mora. A dali sa použiť aj ako móla. Neskôr sa ako náhradné móla použili nákladné autá, ktoré boli zaparkované v dlhej rade v mori, mali prestrelené duše kvôli stabilite, odstránené kabíny a naloďovanie sa tak postupne zdesaťnásobilo. Problém s mínami sa vyriešil neskôr a plavba sa tak nakoniec skrátila.
Útoky zo vzduchu
Riziko útokov zo vzduchu, bol nebezpečný problém, ale našťastie pre Britov tu bola horiaca rafinéria a jej dym zacláňal nemeckým prieskumným lietadlám výhľad, keďže vietor vial od súše do mora a otočil sa až neskôr. Avšak v období kedy vial od súše, sa naloďovanie rozbehlo ešte pomaly. Podarilo sa nalodiť len 5000 vojakov za deň, miesto požadovaných minimálne 15000. Až posledný výhodný deň sa ale organizácia aj realizácia naloďovania rozbehla naplno a podarilo sa evakuovať až zhruba 30000 ľudí. No vietor sa čoskoro otočil a Nemci mohli naloďovanie pokojne sledovať, čo spôsobilo, že ho okamžite začali bombardovať. Briti proti týmto útokom nemohli skoro nič robiť, pretože pre nepochopenie rozkazu boli ešte pred tým zničené skoro všetky protilietadlové delá. Navyše sa veliteľ RAF rozhodol lietadlá šetriť pre nastávajúcu bitku o Britániu a nemrhať nimi zbytočne (čo sa neskôr ukázalo ako múdre). Neskôr britské lietadlá úspešne vzlietali a zasahovali, ale nemohli si dovoliť celodenné krytie svojich jednotiek, v dôsledku toho že operovali z Britských ostrovov.
Napriek tomu bolo veľa britských i francúzskych lodí potopených, v britskom loďstve dokonca začali prepukať vzbury a aj najodvážnejší námorníci odmietali ísť na istú smrť. Nakoniec bolo potrebné protestujúce civilné posádky nahradiť skúsenými vojakmi.
Výnimkou bol napr. kapitán Lightoller s jachtou Sundowner, ktorého vďaka námornickej šikovnosti a trikom netrafila žiadna bomba a zakaždým dokázal doslova napchať do svojej jachty asi 100 vojakov. Jeho trik bol založaný na tom, že prudko stočil svoju loď, až keď nepriateľský bombardér začal vyberať strmhlavý let a v tomto bode už fakticky vypustil bomby. Vtedy ho bolo možné aj najľahšie trafiť a to strelci na jeho jachte aj hojne využívali.
Nakoniec sa problém vyriešil tak, že sa naloďovalo len cez noc. Cez deň sa vojaci poschovávali kde sa dalo a cez noc zasa vyliezli. Naloďovanie sa zasa rozbehlo na plné obrátky.
Zadné krytie
Zadné krytie evakuovaných vojsk zabezpečovali jednotky, ktoré si zatiaľ udržali najvyššiu bojaschopnosť, ako napr. oddiely Coldstream Guard alebo Francúzi, ktorí udržiavali podstatnú časť perimetra okolo mesta. Napriek počiatočnám predsudkom sa Francúzi ukázali ako skvelí a úplne spoľahlivý vojaci. Hanbou však bol ich neschopný najvyšší veliteľ, generál Blanchard. Ďalšia kríza nastala, keď kapitulovalo Belgicko. Po tom čo prestali zvyšky belgických jednotiek klásť organizovaný odpor vznikla na ľavom krídle dunkerqueskej obrany diera. Zaplniť túto medzeru však bolo potrebné tú noc. Úlohu úspešne splnila divízia, ktorej velil Bernhard Montgomery, keďže bola trénovaná na nočné presuny a úlohu i vďaka tomu zvládla splniť včas. Spojencom pomohlo aj to, že Nemci si prestali Dunkerque všímať a všetky tankové jednotky presunuli na juh do bitky o Francúzsko a pri Dunkerque ostali len pešie jednotky. Nešlo však o žiadne podradné druhosledové vojská, ale skúsené oddiely pod velením generála Küchlera.
Koniec
Britskí vojaci zajatí pri Dunkerque
Boje poračovali do rána 4. júna 1940, kedy sa o 2:23 podarilo nemeckým vojskám podarilo prelomiť francúzsku obranu. Dovtedy bolo evakuovaných asi 338 200 britských a francúzskych vojakov. Nepodarilo sa evakuovať posledných 40 000 francúzskych vojakov, ktorí kryli ústup. Ich osud spečatili ich vlastní velitelia, ktorí oznámili, že ich evakuácia je zbytočná. Je veľmi pravdepodobné, že ich evakuácia by si vyžiadala nadmerné úsilie a veľké obete.
Následky
Britský expedičný zbor zanechal na francúzskom pobreží všetku svoju ťažkú výzbroj. Ani zďaleka nie všetkým evakuovaným vojakom sa podarilo zachrániť aspoň osobné zbrane. Napriek porážke to však bol pre Britov úspech, pretože keby boli prepadli beznádeji, tak by svojou nečinnosťou prišli o jediných vycvičených vojakov a tých by nahradzovali roky. Boje ukázali vysokú nepripravenosť britskej armády v kombinovaných a obojživelných operáciách. Skúsenosti sa neskôr použili pri vylodení v Normandii (napr. plávajúce prístavy). Nemecko naproti tomu ukončilo likvidáciu Francúzska a začalo sa sústrediť na boj s Veľkou Britániou. Prechod Lamanšským kanálom, však nebol ešte možný. Ešte stále bolo potrebné zlikvidovať britské námorníctvo a letectvo. Bitka o Britániu sa práve začínala.
Operácia Market Garden
Operácia Market Garden bola najväčšia výsadková operácia v dejinách, ktorá sa uskutočnila v septembri 1944 v 2. svetovej vojne v Holandsku pri meste Arnheim. Jej cieľom bolo obsadiť mosty cez najväčšie rieky Holandska čo by umožnilo spojencom napadnúť Nemecko bez ďalších prekážok.
Ciele
prekvapujúcou operáciou dobyť most cez rieku Waalu v meste Arneim
udržať most až do príchodu hlavných spojeneckých síl
Keby sa táto operácia podarila, skrátilo by to vojnu o pár týždňov, lebo Nemci by boli obkľúčení a spojencom by nestálo na Berlín nič v ceste.
Operácia Overlord
Operácia Overlord je názov vylodenia v Normandii, 6.júna 1944.
Tejto operácie sa zúčastnili jednotky z dvanástich spojeneckých národov: Austrália, Belgicko, Kanada, Česko-Slovensko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Nový Zéland, Nórsko, Poľsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty.
Operácia Overlord začala počas noci keď v Normandii pristáli výsadkové oddiely. Zároveň spojenecké námorné a vzdušné sily bombardovali nemecké jednotky. Na ďalší deň ráno (6. júna), bol podniknutý spojený útok. Tento deň je označovaný aj ako Deň-D.
Otvorenie druhého frontu
O myšlienke otvoriť druhý front v Európe sa uvažovalo okamžite po vzniku protihitlerovskej koalície. Jeho cieľom malo byť rozdelenie vojenských síl Nacistického Nemecka na dva veľké fronty a urýchliť tak jeho porážku. Vlády Spojených štátov a a Veľkej Británie sa na konferencii 12. júna 1942 zaviazali otvoriť druhý front ešte toho roku. Uskutočňovanie potrebných operácií však za pôvodným plánom veľmi pokrivkávalo. Pôsobiloi na to i politcké zásahy Winstona Churchilla, ktorý sprvu uprednostňoval vedenie bojovej činnosti v Stredomorí a inváziu na Balkán. K odďaľovaniu uskutočnenia vylodenia prispeli aj mnohé objektívne prekážky a ťažkosti. V dôsledku snáh o kvalitné maskovanie a krytie celej operácie bola všetka činnosť spojená s o zhromažďovaním vojska a jeho prípravou na nadchádzajúce boje vedená vo veľkej tajnosti. Spojenci využívali všetky možné prostriedky na dezinformáciu nepriateľa. Najmä Hitler bol do poslednej chvíle presvedčený že Spojenci udrú v oblasti Pas-de-Calais, kde je kanál La Manche najužší. Anglo-americké sily napríklad pre dezinformáciu presúvali z miesta na miesto veľké množstvá plavidiel, zhromažďovali blízko Doveru makety tankov a iných vozidiel, ktoré vydávali za Pattonovu tanovú armádu. Spolu s ďalšími trikmi a kontrašpionážnou činnosťou tak ušetrili mnoho životov svojich vojakov. Veľkú vážnosť otvoreniu druhého frontu v Európe dával Stalin už od roku 1941. Jeho otvorenie pred rokom 1944 by sovietskym vojskám v výrazne uľahčilo situáciu.
Dovtedy uskutočnené vyloďovacie akcie v Stredomorí (v Severnej Afrike, na Sicílii a v Taliansku) v rokoch 1942 až 1943 pútali celkovo iba 7 percent nemeckých síl. Navyše po porážkach vojsk Osi na východe v roku 1943, začalo byť zrejmé že ZSSR, môže Nemecko poraziť aj vlastnými silami. Podľa niektorých názorov západní Spojenci zámerne odďaľovali uskutočnenie tejto operácie aj pre to, aby mohli do boja zasiahnúť v období, keď bude Nacistické Nemecko bojmi na východe veľmi vyčerpané. Podobne verili i v to, že sa v boji vyčerpá i ZSSR. [1]
Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill schválili plán útoku na okupované Francúzsko cez Normandiu na konferencii v Québecu. Počiatočný plán pripravil veliteľ štábu hlavného velenia spojeneckých síl (COSSACK) Frederick Morgan. Neskôr bol však plán Eisenhowerom a Montgomerym prepracovaný. Podstatnú zemnu predstavovalo rozšírenie oblastí vyloďovania z 56 na 80 km a s tým spojené zvýšenie počtu nasadených jendotiek. na to však bolo potrebné vúčšie množstvo transportných plavidiel, ktoré však nebolo okamžite k dispozícii a splsobilo mierny posun začiatku operácie. Pôvodný termín bol 1. máj 1944. Niekoľko krát však bol z už spomínaných príčin oddaľovaný. Najbližšie vhodné dni pre vylodienie boli 5., 6. a 7. jún. Eisenhower sa pôvodne rozhodol pre 5. jún, no v dôsledku zlých meteorologických podmienok sa nakoniec odložilo na 6. júna. V tej istej dobe Erwin Rommel presvedčený o tom že v dôsledku zlého počasia už Spojenci do konca mesiaca nič nepodniknú odišiel na dovolenku.
Nasadené sily protivníkov
Nemecká obrana
Po porážke Francúzska, a oddialení útoku na Britániu v dôsledku predlžujúcich sa ťažkých bojov na východnom fronte, začalo nemecké velenie vážne uvažovať o obrane atalntického pobražia. Už v roku 1940 začali prebiehať prípravné práce, ktoré sa postupne rozbehli naplno v roku 1942. Podľa nacistických plánov malo pásmo nemeckých železobetónových opevnení (anáme tiež ako Atlantický val) siahať spoza nórskeho pobrežia za polárym kruhom, cez Dánsko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko až k hraniciam Španielska, pričom malo mať dĺžku takmer 4000 km. Do roku 1944 tieto opevnenia rôznej veľkosti a odolnosti budovalo asi 150 až 170 000 pracovníkov. Pevnosti a pevnôstky boli tvorené železobetónovými pozorovateľňami, objektami pre guľomety a protitanové kanóny, no existovali aj mohutné stavby, ktoré v sebe ukrývali delá kalibru 400 mm pre vedenie paľby po námorných cieľoch. Veľkou nevýchodou týchto pevností bolo to, že ukrývali zbrane z výzbroje mnohých Nemcami porazených európskych armád, pre ktoré sa nie vždy našiel dostatok munície. Ani posádky týchto pevností nepatrili k elite nemeckej armády. Niektoré jedntoky sa dokonca skladali z bývalých sovietskych vojnových zajatcov. Obranu pobrežnej čiary od Holandska po francúzsko-španielsku hranicu a južné Francúzsko zabezpečovalo 38 nemeckých divízií. [2] 7 záložných divízii bolo sústredených v oblasti Calaiskej úžiny a tri v Normandii.
Súčasťou plánu na obranu západných hraníc ríše pred inváziou Spojencov boli okrem pevností aj pohyblivé sily, ktoré neboli viazané na líniu opevnení. Išlo najmä o tankové divízie. Jedna z nich bola zverená Erwinovi Rommelovi, tri sa smeli pohnúť z miesta iba na rozkaz samotného Hitlera. V celom Francúzsku mala Luftwaffe iba 160 letuschopných lietadiel. Kriegsmarine disponovala v porovnaní so Spojencami iba omedzenými silami.
Spojenecké sily
Spojenci naproti tomu mohli nasadiť 39 divízii, ktoré jednotlivé krajiny poskytli približne takto: 20 amerických divízií, 14 britských, 3 kanadské a po jednej poskytlo exilové poľské a francúzske vojsko. Tieto vojská podporovala armáda 11 000 bojových lietadiel a ďalších 4500 dopravných lietadiel a klzákov. Námornú silu tvorilo 6000 plavidiel narozličnejšieho určenia a tonáže. Pre zvláštnosti obojživelného útoku boli zvlášť skonštruované modifikácie tankov, známe ako „Hobartove hračky“. Pohonné látky pre obrovsk masu vojska a techniky malo do Normandie prepravovať zvláštne potrubie vedené pod morom. Ostatné zásoby mali prúdiť do Francúzska pomocou zvláštnych pontónových prístavov známych ako „moruše“. Išlo o obrovské prefabrikované prístavy postavené v Británii. Ich kapacita sa rovnala kapacite Doverského prístavu.
Prvosledové jedntoky, ktoré mali na pláže doraziť ako prvé vyrážali z juhoanglických prístavov. Jednotky druhého sledu ich nasledovali zo severnejších prístavov.
Úseky vylodenia
Komplexný plán vylodenia počítal v zjednodušenej forma so zhruba takýmto rozčlenením cieľov jendotlivých jednotiek:
- Americký
- pláž Utah – Americký VII. zbor (Gerow) – 1. pešia divízia, 29. pešia divízia, 2. prápor Rangers a 5. prápor Rangers
- pláž Omaha – Americký V. zbor (Collins) – 4. pešia divízia a 70. tankový prápor
- Britský
- pláž Gold – Britský XXX. zbor (Bucknall) – 50. pešia divízia, 8. tanková brigáda, 56. pešia brigáda a 47. Commando
- pláž Sword – Britský I. zbor (Crockers) – 3. britská pešia divízia, 27. tanková brigáda, 1. brigáda špeciálnych služieb a 41. Commando
- Kanadský
- pláž Juno – Britský I. zbor (Crockers) – 3. kanadská pešia divízia a 2. kandská tanková brigáda
Na zaistenie obidvoch krídel vyloďovaných vojsk boli tiež použite tri výsadkové divízie. Americká 82. a 101. výsadková kryli pravé krídlo amerických vojsk z pláže Utah juhovýchodne od mesta Cherbourg, zatiaľ čo bitská 6. výsadková divízia mala chrániť ľavé krídlo pláže Sword severovýchodne od mesta Cean.
Operácia Torch
Operácia Torch bola vojenská operácia počas 2. svetovej vojny. Začala sa 8. novembra roku 1942, išlo o vylodenie spojeneckých vojsk na západnom pobreží severnej Afriky. Veliteľom spojeneckých vojsk bol Dwight Eisenhower, nemecké vojská viedol Erwin Rommel.
Vylodenie pri Dieppe
Vylodenie pri Dieppe, označované aj ako Bitka o Dieppe alebo Operácia Jubilee, je označenie spojeneckého útoku na Nemcami okupovaný prístav Dieppe vo Francúzsku, 19. augusta 1942. Spojenecké sily tvorilo viac než 6000 prevažne kanadských vojakov, podporovaných britskými vzdušnými a námornými silami. Za úlohu mali na krátku dobu obsadiť hlavný prístav, na dokázanie toho, že to je možné a na získanie informácii od väzňov, ako aj na vylákanie nemeckých vzdušných síl Luftwaffe do otvoreného konfliktu.
Táto operácia je považovaná za katastrofu, pri ktorej zomrelo, bolo zranených alebo zajatých 4384 zo 6068 vojakov, ktorí sa dostali na pobrežie. Anglickej RAF (Royal Air Force) a kanadskej RCAF (Royal Canadian Air Force) sa nepodarilo vylákať Luftwaffe do boja a dohromady stratili 119 lietadiel, zatiaľčo anglické námorné sily utrpeli 555 strát. Poznatky z katastrofy pri Dieppe neskôr využili spojenecké vojská pri vylodení v Normandii.