história c5
Východný front
V noci z 12. na 13. januára začali sovietske vojská Visliansko-Oderskú operáciu, ktorá znamenala okrem ďalšej nemeckej porážky aj skok medzi týmito dvoma veľkými riekami. Pri ofenzíve sovietske jednotky na niektorých úsekoch postupovali rýchlosťou 60 km denne, bola to približne rovnaká rýchlosť akou postupovali do sovietskeho vnútrozemia jednotky Osi v lete 1941. V priebehu bojov počiatkom marca boli útočiace sovietske vojská zastavené za Odrou na Seelowských výšinách, poslednej prirodzenej prekážke pred Berlínom. Chvíľu vyzerala situácia tak, že do Berlína sa dostanú západní Spojenci, ktorým už Tretia ríša prestávala klásť odpor, skôr ako jednotky Červenej armády. Stalin sa vtedy opäť ukázal ako bezohľadný diktátor, keď naliehal na svojich veliteľov, aby na mesto podnikli čelný útok a dobyli ho ešte 1. mája. Po prerazení nemeckej obrany sa rozpútala krvavá bitka bitka o Berlín. Útok na samotné mesto sa začal zo všetkých strán 26. apríla. V januári sa začala tiež Bitka o Königsberg, ktorého silné opevnenia, mínové polia a obranu sovietske vojská pod Vasilievskeho velením porazila dosť rýchlo - za 4 dni. Sovietske vojská bojovali aj na juhu, asistovali pri oslobodzovaní Juhoslávie. 13. apríla obsadili Viedeň.
25. apríla sa stretli Spojenecké - sovietske a anglicko-americké vojská pri Torgau na Labe. 30. apríla počas bitky o Berlín spáchal Adolf Hitler, spolu s Evou Braunovou samovraždu vo svojom bunkri, len niekoľko hodín pred tým sa spolu oficiálne zosobášili. Za svojho nástupcu vymenoval Hitler veliteľa Kriegsmarine Karla Dönitza. Boje o mesto pokračovali ešte dva dni. Obzvlášť tvrdo sa bojovalo o Ríšsky snem. V noci, keď spáchal Hitler samovraždu, sa sovietski vojaci prebojovali na strechu budovy ríšskeho snemu a umiestnili tam sovietsku vlajku. 2. mája kapitulovali porazené nemecké vojská v Berlíne a Taliansku. Na obsadenom území začali páchať sovietske vojská násilnosti, tie ukončil až zásah NKVD. Mnohí z vojakov sa chceli pomstiť Nemcom za zverstvá spáchané v Sovietskom zväze a túto činnosti v tichosti podporovali aj ich velitelia. Pre iných, ako napríklad príslušníkov 8. gardovej armády, bolo víťazstvo v Berlíne veľkým zadosťučinením, mnohí jej vojaci tam zavŕšili dlhú a krvavú cestu bojiskami východnej Európy, ktorá sa pre nich začala už počas „čierneho leta“ roku 1942 v ruinách Stalingradu.
Vojna sa ale ešte neskončila, v Prahe vypuklo 5. mája povstanie a Červená armáda ešte musela zakročiť na území Česko-Slovenska, kde sa stále nachádzala takmer miliónová nemecká armáda, ktorá sa pokúšala prebiť ku Prahe a na západ, aby sa vzdala do rúk anglicko-amerických vojsk. Tu sa bojovalo ešte aj 11. mája.
Západný front
1. januára sa na západnom fronte pokúsila Luftwaffe o jeden z najväčších útokov na spojenecké letectvo. Toho rána vzlietlo asi 900 nemeckých strojov, aby bombardovali letiská v Holandsku. Zničili pri tom na zemi asi 465 spojeneckých strojov, pričom sami prišli o 277 lietadiel a zahynulo tiež 237 letcov. Akcia sa tak celkovo nevydarila, pretože sa nemecké letectvo samé veľmi oslabilo.
14. januára americký XII. zbor a 2. Britská armáda začali operáciu Blackcock za účelom vyčistiť od nemeckých vojsk Roersky trojuholník. Nemci sprvu držali výbežok medzi riekami Mása a Roer južne od Roermondu. 27. januára boli z tejto oblasti nemecké vojská vytlačené. V dôsledku toho, že sovietske vojská v tej dobe dosiahli Odru, boli všetky nemecké zálohy nasadené na tento smer a tak mohli vojská západných spojencom beztrestne postupovať. Na čas situácia vyzerala tak, že sa dostanú do Berlína skôr ako sovietske jednotky. V tej dobe sa však podľa správ rozviedky otočili a začali postupovať na juh do Bavorska a Rakúska. Spojenecké velenie totiž malo obavy z toho, že Nemci začnú v Alpách viesť partizánsku vojnu. Ako sa neskôr ukázalo, boli tieto obavy prehnané. 7. marca sa Spojencom podarilo získať nepoškodený most cez Rýn pri Remagene, kadiaľ ich jednotky začali postup do nemeckého vnútrozemia. 11. apríla ich jednotky dosiahli rieku Labe a vybudovali si predmestie necelých 80 km od Berlína. O tri dni neskôr sa rozpadla nemecká línia v severnom Taliansku, v tej istej dobe sovietske jednotky dokončovali obkľúčenie nemeckého hlavného mesta, pád Tretej ríše bol len otázkou času.
Nemeckí predstavitelia podpísali kapituláciu so západnými Spojencami 7. mája v Remeši, no vzhľadom na to, že nebol prítomný žiadny predstaviteľ Sovietskeho zväzu, krajiny, ktorá bola fakticky strojcom spojeneckého víťazstva nad Nemeckom, opakoval sa akt podpísania bezpodmienečnej kapitulácie ešte raz 8. mája. Za Nemecko kapituláciu podpísal Wilhelm Keitel, Hans Georg von Freiburg, Hans Jürgen Stumpff za ZSSR Georgij Žukov, za USA Carl A. Spaatz, za Spojené kráľovstvo Arthur Tadder, za Francúzsko Jean Marie de Lattre de Tassigny. 9. mája, dňom, kedy kapitulácia nadobudla platnosť, sa druhá svetová vojna v Európe oficiálne skončila. Tisícročná Tretia ríša po 12 rokoch prestala existovať.
Boje v Tichomorí
Boje v Tichomorí pokračovali rovnakým tempom aj po porážke všetkých japonských spojencov v Európe. Japonskí najvyšší velitelia boli ochotní obetovať všetkých svojich vojakov, len aby oddialili pád Cisárstva. Boje o ostrovy Iwo Jima a Okinawa ukázali, že Japonsko sa bude brániť doslova do posledného muža. Len na Iwo Jime stratili Američania v priebehu niekoľkých týždňov 18 000 mužov. Aj ďalšie pozemné stretutia ako bitka o Okinawu, trvajúca tri mesiace, stáli Spojené štáty 12 000 mŕtvych. Japonci pri tom v bojoch využívali aj civilistov, vyzbrojených provizórnymi zbraňami. Mnohých iných vycvičili na samovražedné akcie v štýle „Kamikadze“. Zraky Američanov sa zatiaľ upreli na japonskú pevninu. Vojenskí analytici odhadovali, že v prípade obojživelného výsadku, príde o život asi pol milióna Američanov a niekoľko násobne viac Japoncov. Americký prezident Truman (Roosevelt zomrel 12. apríla) preto rozhodol o použití atómovej bomby. Jednu najprv zhodili 6. augusta na Hirošimu, zahynulo 80 000 obyvateľov mesta (na následky neskôr ďalších 60 000), no ani po tom Japonci neprejavili žiadnu ochotu rokovať o mieri. O tri dni 9. augusta zhodil bombardér B-29 ďalšiu atómovú bombu. Táto, podstatne silnejšia bomba, vybuchla nad mestom Nagasaki. Zlé počasie pri tom ochránilo pred skazou mesto Kokura, ktoré bolo pôvodne určené ako primárny cieľ náletu.
Boje v Tichomorí boli neľútostné, proti samovražednej japonskej obrane Američania často nasadzovali plameňomety
Potom sa japonský cisár Hirohito rozhodol k nečakanému činu: vyzval v rozhlase japonský národ ku kapitulácii. Toto mnoho Japoncov šokovalo, ale podriadili sa jeho rozhodnutiu. Ale nie všetci: piloti z blízkej leteckej základne Acugi preleteli nad cisárskym palácom, čo bola podľa japonskej tradície ako urážka bohov a zhadzovali letáky s výzvou na popravu zradcu (t.j. cisára). Ďalší piloti sa vrhali počas letu do mora a veľa dôstojníkov spáchalo samovraždu.
Až potom 2. septembra podpísali japonskí predstavitelia na americkej bojovej lodi USS Missouri v Tokijskom zálive bezpodmienečnú kapituláciu svojich vojsk. Druhá svetová vojna sa tak po 6 rokoch krvavých bojov, aké svet dovtedy nepamätal, skončila.