história c4
Tichomorie
Vo februári sa skončili 6 mesiacov trvajúce boje o ostrov Guadalcanal. Zbytky rozprášených japonských pozemných vojsk boli evakuované v noci na 8. februára. Víťazstvom pri Guadalcanale urobili americké pozemné sily prvý skutočný krok na ceste do Tokia. Od 20. do 23. novembra prebiehal boj o malý atol Tarawa na Gilbertovych ostrovoch. Nikto neočakával, že by tento sotva niekoľko stoviek metrov široký ostrov mohli brániť silnejšie japonské sily. Na obsadenie ostrova vyslali Američania 300 mužov, z ktorých bitku prežilo iba 100. Japonci na atole boli nakoniec porazení, no ukázali, že „skákanie po ostrovoch“ bude Američanom trvať ešte dlho a ich straty ešte veľmi narastú.
1944
Východný front
Od januára sovietske vojská viedli útočné operácie po celej dĺžke frontu a vytláčali Nemcov ďalej na západ. Vo februári sa sovietskym vojskám podarilo obkľúčiť nemecké jednotky pri mestách Korsuň a Čerkassy. Na tom istom mieste, kde sami v roku 1941 utrpeli kruté porážky. Táto bitka bola typickým ozbrojeným stretnutím tej doby na východe, odohrala sa totiž počas rasputice, povestného obdobia kedy „cesty“ v Sovietskom zväze nie sú zjazdné. Obidve strany si navzájom spôsobili značné straty. Podobne sa skončila aj bitka pri Kamenci-Podolskom, kde 1. tanková armáda Hansa-Valentina Hubeho prišla o všetku ťažkú techniku a len len, že unikla z obkľúčenia. Operácia Bagration ktorá nasledovala presne 22. júna, tri roky po vpáde vojsk Osi do Sovietskeho zväzu, bola skvele pripravená. Nemcov na mnohých úsekoch doslova paralyzoval, pohľad na tanky pohybujúce sa cez nepriechodné močiare po cestách vydláždených z drevenej guľatiny, rovno pred ich pozíciami. Porážka ktorú Nemci utrpeli v priestoroch, kde pred niekoľkými rokmi rozdrvili chaoticky nasadzované sovietske jednotky sa dá považovať za druhý Stalingrad. Z tohto neúspechu sa Wehrmacht už nikdy nespamätal. Onedlho nasledovala Ľvov-Sandomierzská ofenzíva, ktorá zanechala v fronte nemeckej Armádnej skupiny Severná Ukrajina 200 km medzeru. Nemecká 1. tanková a maďarská 4. armáda boli nútené sa stiahnuť za Karpaty a zbytok nemeckých vojsk pod vedením Josefa Harpeho za Vislu. Práve v tej dobe, poľská Armia Krajowa po dohodách s poľskou exilovou vládou v Londýne 1. augusta začala Varšavské povstanie. Svoju činnosť však vôbec nekoordinovala s Červenou armádou, čo len prispelo k tomu aby Stalin ani nikto iný spomedzi Sovietov nevydal priamy rozkaz, na pomoc povstaniu. Konstantin Rokossovskij, pôvodom Poliak (navyše z Varšavy), teraz veliaci sovietskym vojskám pred Varšavou sa musel iba nečinne prizerať ako jednotky SS masakrujú jeho odvážnych krajanov. Povstanie bolo Nemcami zlikvidované 2. októbra po dvoch mesiacoch hrdinského odporu. O tom, že Červená armáda mala možnosť aspoň čiastočne povstaniu pomôcť nieto pochýb, takýto príkaz by však Stalin, ktorý by najradšej všetkých poľských antikomunistov videl mŕtvych, však nikdy nedovolil.
Situácia na fronte od Augusta 1943 do Decembra 1944
Armia Krajowa nebola ani trochu komunistická, tak ako celé Varšavské povstanie, a to bol problém, ktorý stál toľkých Poliakov život. Je však tiež pravdou, že sovietske vojská boli v tej dobe na konci svojich síl a ich zásobovacie línie sa ťahali 650 km územím, ktoré v posledných mesiacoch oslobodili. Jednotky boli vyčerpané a potrebovali doplnenie, ich vojenská technika opravu. 29. augusta o 20. hodine vypuklo Slovenské národné povstanie aj toto povstanie sa udržalo v tyle nemeckých armád dva mesiace a po svojom potlačení 28. októbra 1944 ďalej pokračovalo v slovenských horách, až do celkového oslobodenia krajiny od nemeckých okupantov. Červená armáda však na podnet česko-slovenskej exilovej vlády ako aj česko-slovenských komunistov v Moskve podporila povstanie leteckým plukom, brigádou výsadkárov a Karpatsko-duklianskou operáciou. Tento „pokus“, pri ktorom sa Červená armáda prebojovala ledva po Svidník ju stál 19 000 padlých. Povstania, ktoré boli úspešnejšie a pre Sovietsky zväz dôležitejšie sa odohrali v Rumunsku a Bulharsku.
Armády týchto krajín sa potom pripojili k postupujúcim vojskám Sovietov na Balkán a do Maďarska, kde sa na prelome rokov 1944 a 1945 rozpútal posledný nemecký protiútok na východnom fronte. Tieto boje zasiahli aj územie Slovenska.
Západný front
V noci z 13. na 14. februára vykonalo britské a americké letectvo nálet na Drážďany. Mesto sa počas noci zmenilo na trosky a pochovalo v ruinách 35 000 obyvateľov. Vojenské objekty v meste však zostali nepoškodené. 6. júna sa na pobreží Normandie vylodili spojenecké vojská a konečne otvorili západný front. Po bitkách pri Cean a St. Lo začali postupovať do francúzskeho vnútrozemia. V polovici augusta sa vylodili americké a francúzske vojská na juhu Francúzska. 25. augusta bol oslobodený Paríž. 3. septembra sa začalo v Antverpách protinemecké povstanie, západní spojenci dosiahli nemecké hranice na sever od Treviru 11. septembra. Koncom mesiaca následne uskutočnili riskantnú operáciu Market Garden, keď sa pokúsili obsadiť mosty cez Rýn z chodu. Tankové jednotky maršála Montgomeryho však nestihli prísť vlastným výsadkárom na pomoc dostatočne skoro. Útok nakoniec skončil neúspešne a najmä Briti v nej prišli o väčšinu elitných výsadkových jednotiek. Západný front sa však podstatne priblížil hraniciam Tretej ríše a dosiahol rieku Rýn. Tú sa však spojenecké jednotky neodvážili prekročiť z chodu podobne ako to spravili Sovieti pri prechode Dnepru v roku 1943. Nemci však neboli ešte na kolenách tak ako by sa to na prvý pohľad zdalo. V decembri naplánovali a uskutočnili prekvapivý útok do severovýchodného Francúzska a Belgicka cez Ardeny. Zhodou okolností však spojenci v oblasti držali len novosformované neskúsené jednotky, ktoré mali prilákať pozornosť Nemcov, zatiaľ čo sa bude útočiť na iných úsekoch frontu. To sa Američanom v konečnom dôsledku nevyplatilo. V oblasti Eiffelu ich jednotky nevydržali náporu nemeckých tankov a dezorganizovane sa vzdávali alebo ustupovali. Niektoré ustupujúce obrnené jednotky a narýchlo vyslané jednotky 101. a 82. výsadkovej divízie sa opevnili v meste Bastonge a jeho blízkom okolí. Túto dôležitú križovatku 7 ciest, držali v obkľúčení niekoľko týždňov, odrážajúc pri tom početné nemecké útoky, až dokým ich začiatkom januára 1945 nevyslobodili postupujúce Pattonove tanky.
Tichomorie
Začiatkom roka Američania ukončili boje o Marshallove ostrovy. Ich ďalším cieľom bolo získať ostrovy, na ktorých by mohli vystavať letiská, v ktorých dosahu by sa nachádzala japonská pevnina. Pre ich bombardéry B-29 boli najvhodnejšie Mariánske ostrovy, hlavne Saipan, Tinian a Guam. 11. júna, americká vojenská flotila začala bombardovať Saipan, bránený 32 000 japonskými vojakmi. 15. júna sa vylodilo 77 000 vojakov námornej pechoty po menej než mesiaci bojov zlikvidovali odpor na ostrove 9. júla. V bitke vo Filipínskom mori sa Japonci pokúsili vzdorovať americkej prevahe ale utrpeli ťažké straty na lodiach aj lietadlách. Ich flotila lietadlových lodí prakticky prestala existovať. Po strate Saipanu, sa japonská pevnina nachádzala v dosahu ťažkých bombardérov B-29.
1945
Začiatkom roku 1945 nemecké vojnové hospodárstvo kolabovalo. Strategické nálety anglicko-amerických leteckých síl mali síce menej výrazný dopad na výrobné kapacity, než by sa dalo očakávať (bolo to najmä kvôli masovému premiestneniu produkcie do podzemných tovární), účinok na dopravnú infrakštruktúru bol však ničivý. Ešte významnejší bol ale postup spojeneckých armád, ktorý Nemecko postupne pripravoval o zdroje surovín nevyhnutne potrebných na výrobu zbraní a ich súčastí. Prejavovalo sa to jednak klesajúcim objemom výroby ako aj nedostatočnou kvalitou výsledných produktov. Wehrmacht bol zreteľne oslabený a už nebol schopný zvládať veľkú časť úloh, ktoré mu Hitler zadával načisto bez ohľadu na realitu. V zbrani síce bolo asi 7,5 milióna mužov, ale ich výzbroj, zásobovanie a bojové skúsenosti boli neadekvátne v porovnaní s ich protivníkmi.
Medzi 4. a 11. februárom sa uskutočnila v čiernomorskom letovisku Jalta na Kryme, konferencia veľkej trojky: Roosevelta, Churchilla a Stalina. Rokovali o zosúladení vojenských akcií, povojnovou usporiadaní sveta, rozdelení Nemecka na okupačné zóny a mnohých ďalších otázkach. Stalin prisľúbil, že do troch mesiacov od skončenia vojny v Európe vypovie vojnu Japonsku.